O kauze Hedviga na Pohode 2011

Zuzana Wienk sa o kauze Hedvigy Malinovej rozprávala s jej advokátom Romanom Kvasnicom, psychiatrom Jozefom Haštom a novinárkou Marie Vrabcovou. Rozhovor bol súčasťou panelu diskusií na letnom festivale Pohoda 2011.

 

Pán Kvasnica, v akom stave je z trestnoprávneho hľadiska táto kauza teraz? Dá sa tento stav nazvať právnym patom?

Roman Kvasnica, advokát Hedvigy Malinovej: Trestná vec Hedvigy Malinovej stratila právnu rovinu v roku 2006. Nehovoril by som teda o právnom pate ale o taktickej hre zo strany, pravdepodobne, ľudí okolo pána doktora Trnku.

V súčasnosti je situácia taká, že dva roky sa v tejto veci nič nedeje. Iba pán profesor Labaš spravil dopracovanie znaleckého posudku. S prokurátorom, ktorý je v tejto veci činný, som hovoril asi pred mesiacom a pol. Poprosil som ho, aby po dvoch rokoch začali robiť úkony, ktoré tam spraviť treba. Doteraz však nespravili nič. Sú úplne nečinní a asi to teraz zavesili na pána Labaša, aby ten kameň niesol on. Vlastne aj média sa obracali na profesora Labaša a akosi zabudli na ľudí okolo pána doktora Trnku.

Dokedy sa dá takýto stav naťahovať, donekonečna?

Roman Kvasnica: Na Slovensku to môžete naťahovať donekonečna, pretože v súčasnosti neexistujú žiadne kontrolné mechanizmy na činnosť prokuratúry. Je dobré, že sa teraz vyvíjajú nejaké legislatívne aktivity. Tie by mohli mať za dôsledok, že vniknú možnosti robiť aspoň nejakú verejnú kontrolu nad dianím na slovenskej Generálnej prokuratúre. Nechcem ale hovoriť o všetkých prokuratúrach. Podľa môjho osobného názoru je ten stav taký, že Generálnu prokuratúru SR sčasti ovláda organizovaný zločin.

Ste teda v zásade fanúšikom legislatívnych zmien, ktoré otvárajú prokuratúru, sprísňujú kontrolné mechanizmy a zavádzajú zverejňovanie rozhodnutí?

Roman Kvasnica: Bol by som opatrný v tvrdení, že som niečoho fanúšikom. Keď sa robia mimoriadne legislatívne opatrenia, mám vždy strach. Pretože na Slovensku je veľmi ľahké niečo zneužiť. Neexistujú kontrolné mechanizmy, neexistuje profesijná česť ľudí, ktorí robia v justičných orgánoch. Nemyslím si, že fungovanie štátu môže stáť iba na nejakých legislatívnych úpravách. Je to predovšetkým o ľuďoch, ktorí pracujú v štátnych orgánoch a o tom, či sú pripravení zastávať nejaké pozície právneho štátu alebo nie sú. Môžem ale veľmi krátko odpovedať tak, že to, čo sa deje, je dobré.

Ako advokát pracujete na tomto prípade dlhodobo. Máte po piatich rokoch nejakú nádej, že so zmenou vedenia prokuratúry by mohol v tejto kauze nastať posun?

Roman Kvasnica: Ja som tiež bývalý prokurátor. Pre vašu informáciu, po roku 1990 som robil všetky veľké veci na Slovensku. Pri výsluchu Hedvigy Malinovej na Generálnej prokuratúre som povedal doktorovi Kozolkovi, ktorý ten výsluch robil, že ľudia, ktorí ma niekedy na prokuratúre učili, sa musia všetci obracať v hrobe, keď vidia, čo sa na Generálnej prokuratúre deje. Tam pracujú väčšinou bývalí prokurátori vojenských prokuratúr. Aj doktor Trnka ním je.

Dá sa povedať, že je to akási kultúra vojenských prokurátorov, ktorá prevládla?

Roman Kvasnica: Nie, to je slovenská kultúra. Keď nad sebou Slováci nemajú nejaký kontrolný mechanizmus, tak si rozširujú mantinely. Takýto mechanizmus v súčasnosti neexistuje. Dnes na Slovensku neexistuje verejná mienka, nevie vytvoriť žiaden tlak.

Vidíte, čo spravil doktor Trnka. Vystúpil v televízii, začal kydať na niektorých slovenských politikov, ktorých si mimochodom ja osobne vážim, a nič sa mu nestalo. Bolo to pritom jasné politické vystúpenie. Potom padla otázka na doktora Tichého, či s tým ako zastupujúci generálny prokurátor niečo spraví a nič sa nedeje. Všetci na to zabudli. Oni si teda tie mantinely postupne rozširujú a ja neviem, kam až zájdu.

Máte teda pri sledovaní voľby generálneho prokurátora nejakú nádej, že by sa mohlo niečo zmeniť?

Roman Kvasnica: Tá zmena je určite k lepšiemu. Je veľmi podstatné, aby tam neboli ľudia okolo doktora Trnku. Nechcel by som hovoriť o nádeji, ale je zrejmé, že za niekoľko mesiacov sa dostane do pozície generálneho prokurátora nový človek, ktorý by tam snáď mohol vniesť novú kultúru. Som veľmi rád, že to nie je bývalý vojenský prokurátor. Neviem si však predstaviť zvrat v kvalite práce a v prístupe k problémom, ktoré prokuratúra má. Po okresoch a krajoch ostávajú v pozíciách tí istí ľudia.

Tento vývoj na slovenskej prokuratúre nie je iba počas pôsobenia doktora Trnku. Tento vývoj tam je snáď od roku 1993. Vtedy na Generálnu prokuratúru nastúpil doktor Vaľo, Mečiarov nominant. To bol prvý vojenský prokurátor a potom tam boli samí vojaci. Aj vrcholné pozície na Generálnej prokuratúre zastupovali vojaci. Preto nechcem použiť slovo nádej.

Pani Vrabcová, Vy ste novinárka. Tém na spracovanie je na Slovensku strašne veľa. Prečo za vami prišla práve táto téma?

Marie Vrabcová, novinárka a autorka knihy „Hedviga“: Doslova za mnou táto téma prišla. Pracujem a žijem totiž v Nitre a ten prípad sa stal v Nitre. Bolo teda úplne prirodzené, že som bola medzi prvými, ktorí sa o tom dozvedeli. Pracujem pre maďarský denník Új Szó vychádzajúci na Slovensku a od pedagógov na vysokej škole, kde Hedviga študovala, som sa dozvedela, čo sa stalo. Bola som asi prvá a jediná, ktorá ju videla aj v nemocnici. Videla som, že naozaj zbitá je. Videla som, ako vyzerá. Poznám jej profesorov a viem, že sú to slušní ľudia, ktorí by si niečo také nevymysleli. Taktiež som sa rozprávala so spolužiakmi. Mne by teda mohol tvrdiť hocikto čokoľvek – aj pán premiér, aj bývalý pán minister vnútra. Ja som to videla na vlastné oči.

Táto téma za mnou teda fakticky prišla a bolo úplne prirodzené, že som na nej pracovala štyri roky. Keď som na jar minulého roku dostala ponuku napísať knihu, tak sa to jednoducho nedalo odmietnuť. Hoci som sama na tejto kauze dlho pracovala, myslela som si tiež, že sa celý prípad viac nedá vidieť vcelku. Že ľudia, ktorí o tom iba čítali v novinách, už dávno postrácali súvislosti. Tá téma a ten príbeh má už priveľa úrovní, rozvetvení a hladín. Človek, ktorý ním nie je fanaticky posadnutý a nevenuje sa mu ako novinár, už dávno stratil prehľad. Myslela som si, že keď raz bude v jednej knihe napísané všetko, tak sa to už nevymaže a nestratí. Už si to môže hocikedy hocikto nalistovať.

Prvotná myšlienka bola taká, že to bude iba výpoveď Hedvigy, ktorá povie, ako prežila tie štyri roky. Keď však bola výpoveď Hedvigy hotová, prišli sme na to, že tam chýba hľadisko právnika a psychiatra. Že to bude celé a okrúhle iba vtedy, keď aj oni povedia svoj pohľad na vec. Oni traja sú hlavní hrdinovia toho príbehu. Nechcela som to napísať z vlastného pohľadu, pretože to neznamená nič. Som síce jeden z ľudí, ktorí na tom pracovali, ale zaujímavé je to tým, že to povedali ľudia, ktorí v tom žili.

Ako Vás všetkých zmenili tie štyri roky? A čo Vám, pani Vrabcová, dalo písanie tejto knihy?

Marie Vrabcová: Nielen písanie tejto knihy ale vôbec práca na tomto príbehu mi dala veľa. Ja som nevedela, že o tom raz budem písať a ani som sa na to nechystala.

Ako súkromná osoba som spoznala úžasných ľudí. Aj ako novinárke mi to dalo veľmi veľa. Pracujem v tejto branži už dvadsať rokov. Človek sa časom dopracuje k tomu, že keď robí na veľkých kauzách, začne byť cynický. Keď už aj príde k nejakej dôležitej informácii, vždy musí pátrať, aký cieľ je za tým, že niekto takúto informáciu podsunul. Pátra, kto chcel koho potopiť. Nakoniec príde na to, že aj tá strana, ktorá sa chce ukázať ako spravodlivá, má maslo na hlave. Novinár potom zostáva cynický a myslí si, že byť objektívnym znamená byť niekde uprostred. Nikomu už neverí.

Mne táto kauza dala vieru a presvedčenie, že byť objektívnym môže znamenať aj postaviť sa na jednu stranu absolútne so všetkým. V živote naozaj existuje to, že byť objektívnym znamená byť na jednej strane. Existuje ešte čierne a biele, pravda a nepravda. Toto dôležité poznanie mi dala práca na tomto príbehu.

Jozef Hašto, psychiater Hedvigy Malinovej: Ja sa ako psychiater a psychoterapeut dlhé roky pridržiavam konceptu biopsychosociálneho modelu v medicíne a psychiatrii. Vždy som sa snažil brať do úvahy aj sociálnu stránku pacientov, ktorých som liečil alebo diagnostikoval. U Hedvigy bola táto politicko-spoločenská stránka mimoriadne vypuklá. Ako lekár som sa dostal do určitého vnútorného konfliktu. Doposiaľ som sa totiž držal toho, že nebudem nikdy na verejnosti hovoriť o prípadoch svojich pacientov. To je jednoducho tabu.

V prípade Hedvigy však u mňa došlo k zlomu. Nadobudol som silný dojem, že to dievča je naďalej ohrozované a že jeden z krokov, ktoré by som mal podniknúť, je vypýtať si od nej dovolenie a môcť verejne hovoriť o jej prípade. Toto sa stalo a som rád, že som to urobil. Uvedomoval som si, že to bude mať pre mňa nejaké dôsledky.

Čo sa pre mňa v živote zmenilo je fakt, že som sa dostal do kontaktu s úžasnými ľuďmi. Som veľmi rád, že som sa mohol zblížiť s mnohými ľuďmi, ktorí si uvedomovali, o čo v tomto príbehu ide a ktorí boli ochotní sa v ňom angažovať. Bolo a stále je pre mňa veľkým zážitkom, ako sa k tomu postavil Roman Kvasnica, pani Vrabcová a mnohí ďalší.

Roman Kvasnica: Neviem, či ma to zmenilo. Utvrdilo ma to ale v jednom. V roku 1991 som odišiel z prokuratúry po tom, čo sa tam začali etablovať rôzne personálne kreatúry. Myslel som si, že rozhodujúce pre mňa bude iba to, aby som vyhovel mojim klientom a mal čisto advokátsku pozíciu. Tento prípad - ale aj rad vecí pred Hedvigou - mi ukázali, že človek si musí vybrať, na ktorej stoličke sedí. Či chce sedieť na pravom brehu rieky alebo na ľavom. Nemyslím to teraz politicky. Som rád, že na budúci rok budem mať päťdesiat rokov a stále mám túžbu po spravodlivosti.

Hedviga má pre mňa dva rozmery. Prvý je ten ľudský. Videl som strašné nešťastie. Dneska sme králi, ľudia nám tu (na festivale Pohoda – pozn. editora) tlieskajú. V roku 2006 som ale mával slovné ataky a na Hedvigu ľudia vykrikovali. Stretávali sme sa pomaly po nociach, pretože sa z nás ľudia smiali. Videl som strašnú ľudskú tragédiu a som rád, že som sa k tej rodine postavil a pomohol im. Neviem, či som to nerobil viac kvôli sebe ako kvôli nim, aby som mal dobrý pocit.

Druhý rozmer v tejto veci je, že človek nechtiac bojuje s mocou. Mne sa už s mocou bojovať nechce, bojujem s ňou od roku 1994. Napriek tomu je tento boj pre mňa veľmi významný, pretože za mnou nikto politicky nestojí. Mnohí ľudia zľava alebo sprava so mnou komunikujú, ale nemyslím si, že by sa so mnou radi ukazovali na verejnosti. Ku mne majú v kauze Hedvigy Malinovej kritické výhrady aj mnohí politici súčasnej koalície, ktorí za tým videli jeden veľký maďarský podvod. Tiež vraj tento prípad úplne zbytočne medializujem.

Oplatí sa teda postaviť za občana a realizovať jeho práva. Ukázať moci jasne, že nie sme ovečky ani blbečkovia, ktorých oni stavajú do pozoru do rohov a robia si tu peniaze. Pre mňa je veľmi podstatné, aby som mal tento pocit. Je to moja vnútorná sloboda, súčasťou ktorej je aj existencia Hedvigy Malinovej a jej rodinky. Povedal som toho strašne veľa, ale hovorím to zo srdca.

Dá sa zabrániť tomu, aby sa z tejto kauzy stal nejaký efemérny, abstraktný prípad, ktorý sa ľudí ako keby viac netýkal? Existujú v spoločnosti mechanizmy, ktoré by nám tomu mohli napomôcť?

Jozef Hašto: Máš na mysli pretrvávanie mýtov v spoločnosti? Situácie, keď to už ľudia v hlavách majú usporiadané v zmysle, že skutok sa nestal alebo že išlo o samouhryznutie, samokrvácanie a podobné? Keď niekto, kto má vysoké spoločensko-politické postavenie, povie niečo, ako povedal Fico („nejaká študentka sa chcela vyhnúť skúške“) alebo Kaliňák („skutok sa nestal“), tak to na časť ľudí pôsobí veľmi sugestívne. Vezmú to a je potom ťažké niečo na tom zmeniť.

V histórii je veľa takých prípadov, kde to takto funguje. Predpokladám teda, že u časti obyvateľov Slovenska to zostane ako niečo nezmeniteľné, čo si ponechajú. Takíto potom nebudú počúvať a nebudú senzitívni na pravdivé argumenty a dôkazy. Bude pre nich pohodlnejšie držať si svoju istotu a usporiadanosť v hlave v štýle „takto to bolo a koniec“. Toto je niečo, s čím sa budeme musieť zmieriť. Jediná obrana voči tomu je zverejňovanie pravdy. Iná obrana neexistuje.

Bohužiaľ, podľa môjho názoru zlyhali veľmi vážne slovenskí novinári, analytici a intelektuáli. Zlyhali v tom prvom štádiu kauzy, keď vystúpili premiér, Kaliňák a Packa ešte pred tým, než bolo právoplatne uzatvorené vyšetrovanie. Tí vtedy vyhlásili, že Hedviga klame a že skutok sa nestal. Na ich vyhlásenie nikto bezprostredne nereagoval. Politickí komentátori si nevšimli, že tu ide o niečo hrozné. Niečo podobné sa dialo v 50. rokoch, keď strana a vláda pri právoplatne neuzatvorených a nevyšetrených prípadoch vyhlásila „toto je zradca, toto je špión“. Vtedy sa konali podpisové akcie a robotnícke výbory žiadali trest smrti.

Tento moment bol pre mňa hrozný, ja si totiž 50. roky ešte trošku pamätám. Môj otec bol vtedy nespravodlivo odsúdený na šesť rokov, takže viem, o čom to bolo. A takýto vzorec použili aj títo postkomunisti . Keby nepadol režim, tak predpokladám, že Fico je v Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska alebo Česko-Slovenska.

Jozef, ty v knihe popisuješ jeden z mechanizmov, ktorého si sám najdôležitejším predstaviteľom. Je ním reagovanie na každú nepravdu a osobnú aktivitu. Popisuješ, ako považuješ za mimoriadne dôležité písať politikom a vyjadrovať sa, keď objavíš nejaké klamstvo. Cítiš na Slovensku v kauze Hedvigy kritickú masu ľudí, ktorá by túto metódu osobnej aktívnej angažovanosti využívala?

Jozef Hašto: Nerobím si ilúzie. V podstate mi stačí, keď viem, že sa nejaké kvantum ľudí pravdu dozvedelo. Ako s ňou naložia, je už ich vec. Mne stačí referenčná skupina priateľov a ľudí, ktorých si vážim. Ľudí, s ktorými sa o tom dá otvorene rozprávať. Priateľov, ktorí sú prístupní argumentom a ochotní urobiť niečo pre ozdravenie spoločnosti. Ilúzie si teda nerobím. Mal by som ale zlý pocit, keby som neurobil nič.

Roman Kvasnica: Dovolím si reagovať na to, čo ste spomínali, Zuzka. A síce na pasáž z knižky, kde sa Hedviga vyjadruje, že je príslušníčkou maďarskej menšiny na Slovensku a kde hovorí o vlastenectve. Táto kauza má aj tento rozmer. Hedviga je predstaviteľom istej menšiny na Slovensku. Ja som Slovák a teda predstaviteľ väčšiny. Z toho pre nás všetkých Slovákov vyplýva aj určitá zodpovednosť. Som presvedčený, že Hedvigu prepadli Slováci. Rovnako som presvedčený o tom, že Slováci to zorganizovali a že je úlohou Slovákov, aby to napravili. Prečo?

Jednak kvôli tomu, aby sme sa my a naše deti nehanbili behať po Európe. Aby sme sa nehanbili ísť do Maďarska. Hovorím to bez toho, aby som chcel hodnotiť maďarskú politickú situáciu. Mali by sme ukázať, že tu na Slovensku existujú ľudia, ktorí keď treba, tak sa postavia a povedia: „Tak toto chlapci nerobte! To, že zarábate peniaze, asi neovplyvníme, ale neťahajte do takýchto špinavostí obyčajných jednoduchých ľudí!“

To je ten odkaz, ktorý sa aj ja snažím v tejto veci spraviť.

Pani Vrabcová, Vy ste spomínali, že publikujete pre denník Uj Szó. Ste v kontakte so slovenskými Maďarmi resp. maďarskými Slovákmi. Vedeli by ste niečo dodať k slovám pána Kvasnicu? Je to naozaj tak, že slovenskí Maďari túto kauzu vnímajú mimoriadne citlivo? Bolo pre nich bolo dôležité, že sa za Hedvigu postavili aj Slováci?

Marie Vrabcová: Je to mimoriadne dôležité, vnímam to dodnes. Dôležité to bolo najmä na začiatku. Myslím si, že Hedvigu a túto kauzu zachránil pán doktor Kvasnica. Keby sa za Hedvigu toho času postavila len SMK, alebo keby mala iba maďarského advokáta a možno psychiatra Maďara, tak by to ostalo v polohe, že je to také malé maďarské sprisahanie. Mohli by to byť aj tí najspravodlivejší odborníci. Zostalo by to takou malou maďarskou internou záležitosťou.

Maďari na Slovensku, ktorí mali trošku rozumu a videli ďalej, hovorili už na začiatku, že to nie je iba maďarský ale občiansky problém. Môže sa to stať hocikomu z nás. Za to, že si to uvedomila tá lepšia časť slovenskej spoločnosti, môžeme ďakovať práve doktorovi Kvasnicovi a doktorovi Haštovi. Oni nám, Maďarom na Slovensku, zachránili kožu a česť.

Maďari na Slovensku si to veľmi dobre uvedomujú. Pred dvomi rokmi sme mali v denníku Új Szó anketu o osobnosť uplynulých rokov. Új Szó oslavovalo vtedy šesťdesiat rokov, odkedy vychádza. V tejto ankete vyhral vysoko o desaťtisíc hlasov nad ostatnými pán doktor Kvasnica. To nie je náhoda.

Roman Kvasnica: Možno ste videli ten americký film, v ktorom hral Dustin Hoffmann. Volá sa „Hrdina proti svojej vôli“.

Rozhovor bol krátený. Celý rozhovor si môžete pozrieť na YouTube.